Synecdoche, New York

Príbeh o mužovi, ktorý sa dychtivo, bezmocne snažil režírovať niečo, čoho mohol byť maximálne hercom. Málokedy sa vidí tak presné vykreslenie jedného života, mizícího pod nátlakom strachu z ničoty. Cadenovo pohltenie hrôzou z umierania sa postupne mení v túžbu vybudovať niečo monumentálneho, pravdivého a nezabudnuteľného; stavia repliku veľkomesta v životnej veľkosti a núti stovky hercov hrať šedivé myšky v jeho uliciach. Lenže nakoľko ide Cadena o divadelné predstavenia a nakoľko o repliku menej útrpné podoby vlastného života? Nakoľko dokáže byť herec jeho samého skutočnejšie, než on sám? Ako môže jeho dielo dosiahnuť finálnej podoby, keď taká logicky neexistuje? V samom závere už len troska titulnej postavy blúdiť mŕtvymi kulisami, počúva pôsobivému rečnenie "režiséra" a Synecdoche sa hneď po prvom videnie stáva jedným z najlepších filmov, ktoré som kedy videl. Sila slov o živote graduje, vrcholí a mách diváka vo fatalisticky silnom stvárnení zúfalstva osamelosti. Krásny scenár, krásne nápady, dávka humoru, zaujímavá symbolika (horiaci dom), bezchybne umiestnená hudba, pozoruhodné zaobchádzanie s dejovými rekvizitami a zvláštne, ale nezameniteľný herci - to všetko je filmu vlastná. Myseľ zostáva zamestnaná od začiatku až do konca ... a vlastne aj dlho potom. A rozhodne má čo spracovávať ...