Kdopak by se vlka bál

Videnie dospěláckého sveta očami predškolského dieťaťa je naskrz originálny a úplne vierohodné. Označenie filmu ako rodinný neznamená detský, takže som nechápal tá milé deti sotva mladšieho školského veku, ktorá v sprievode rodičov sledovala celkom vážne tému. Našťastie sa nesmiala (nebolo čomu, aj keď občasnému úsmev nad poetikou detského uvažovania sa nevyhnete). Ale treba si milé deti obohatila slovník, podobne ako jeden otecko, ktorý odchádzajúc vyhlásil: "To bolo dobrodruhovia." Dobrodružstvo, do ktorého sa Mária Procházková pustila, stojí za to. Tak vydarený námet, scenár a zrežírování pasuje snímku do skupiny takých filmov ako "Tajnosti", "Šťastie" alebo "Cesta z mesta". Miestami som nevnímal herca, ale prirodzene civilné rozprávanie. Řezníček v úlohe otca presvedčivý, Čvančarová predviedla aj svoje spevácke prednosti. Tesne pred záverom je jeden zbytočný zádrhel: narýchlo naplánovaný odlet na planétu Japonky som moc nechápal. Mne tam stačilo letiskové bludisko a vôbec tam nemuseli byť rošády s rýchlym odletom.