Denník mŕtvych (Diary of the Dead)

Ubiehajúce roky zrejme míňala Romera bez povšimnutia, ten nerušene dospel nielen režisérsky, ale aj na poste novodobého sociálneho kritika a mravokárce. Denník mŕtvych je dobrým príkladom toho, že má tento veterán "pokleslého / nepokleslého" žánru stále čo povedať (dúfajme, že okrem infikovaných fajnšmekrov má aj koho oslovovať), a že ako rozprávač (filmár) odvádza svoje remeslo sakramentsky dobre, s nadhľadom jemu vlastným . Konceptuálne i obsahovo ide o niečo fantastického. Celý film je ako švédsky stôl starostlivo vysoustružených laskomin, čo okienko, to perla, čo strih, to expanzia v skladbe (pamätáte ešte, čo prelomový Blair Witch vo svojej nevinnosti odštartoval ?:)), je efektne brutálny, je šaškovská sebeparodující (romerovský humor dovedený k dokonalosti), ale je aj hlboký a hutný a hlavne: pamätajúc svojho žánru, svojho pôvodu (hra s pravidlami a očakávaním je však prípustná), čo z neho robí zrejme najlepšie dielik Romerová panteónu (dalo by sa však ľahko zabŕdnuť do dialógového bahna o jeho sporné sebestačnosti).